Tak ako by povedal každý študent : „Radšej prežijem 2 maximálne 3 týždne skúšania, než 2 maximálne 3 mesiace vstávania!“
Bolo by asi na čase začať si zháňať skriptá, kopírovať si poznámky od spolužiakov, ktorí aspoň sem-tam na prednáškach nezaspali, a pustiť sa čím skôr do učenia, aby sme si mohli naše voľno vychutnávať o niečo dlhšie!
Samozrejme, klobúk dole pred tými, ktorí sa učili pravideľne, ktorí majú skvelú pamäť a stačí im hodinka na jednu skúšku, ale aj pred tými, ktorí sú tak optimistickí, že jednoducho prídu a urobia ju.
Pre každého z nás sa to čoskoro začne. Formulka výrazu – pomaly ale isto – je síce otrepaná, no v tomto prípade ma nič originálnejšie a výstižnejšie nenapadá. Začína sa to mierumilovnými zápočtami pri ktorých existujú dve skupinky ľudí. Jedna si povie, skvelé, spravila som, len strašia a skúška bude aj tak v pohode. Druhí si povedia, dokelu, Ečko? To aby som sa mesiac pred skúškou začala učiť. Ospravedlňujem sa, existuje aj tretia skupinka, ktorá si povie na všetko: „Pohodička!“
Zápočty, skúšky a do tretice všetko dobré.
Nech si každý vraví, čo chce, urobiť zápočet možno nie je ľahké, ale vždy sa urobiť dá. Zo zápočtov nikto nerobí veľkú vedu, sem-tam si ho zopakuješ, sem-tam sa na vyučujúceho po usmievaš, nech nerobí problémy a niekedy si povieš, že s ťahákom dáš všetko. Ako vravím, zápočty sú len ako party na intráku. Prídu naň všetci, všetci ju absolvujú. Niektorí lepšie, iní o niečo ťažšie a horšie, ale absolvujú…
A teraz príde na rad skúška. Čo dodať? Učiť sa predsa len treba. Najhoršie je asi prvé skúškové – neviete čo vás čaká, aké testy budú, rozpisovanie alebo krúžkovanie? Podrobne? Alebo stačí to len obkecať? Áno, prvé skúškové nie je zvládnuteľne ľavou zadnou… a ak ho nespravíte na prvýkrát, no a? Pár opravných termínov máte v zálohe. Ak ani to, je tu ďalší ročník.
Strašidelná predstava prenášania si predmetov nie je určite príjemná, ale vždy je lepšie mať pocit, že ešte máme ďalšie možnosti. Samozrejme urobiť skúšku na prvý pokus a zvládnuť ju bravúrne na stupnici od A-E je tým najlepším riešením.
Tak čo dodať na záver.
Vylihovanie doma, naplánovanie si svojho času podľa seba, učenie sa vtedy kedy vy chcete, žiadne pípanie budíka o 7 ráno, to je skúškové obdobie!
Zábava, kamaráti, izbovice, intrákovice a rôzne podujatia s touto príponou a potom pár chvíľ voľno-časového učenia s víťazným koncom buď na prvý pokus, alebo „opakovanie je matkou múdrosti“.
Nina Pavlovová
Loading ...
Loading ...
Čo na toto povedať? Čo tým chcela autorka povedať? Tento text dokumentuje tragédiu vysokého školstva. Odbor na fakulte, kde to takto funguje, by mali okamžite zrušiť. Takýchto škôl je, najmä z humanitného spektra, žiaľ dosť. Technické a prírodovedné smery sú na tom vo všeobecnosti lepšie, aj tam to môže byť hrôza. Aj humanitné školstvo ale má potenciál poskytovať seriózne štúdium, ktoré by väčšina populácie nemala zvládať…
Čo chcela autorka týmto povedať? Diplom, ktorý získa takýmto spôsobom, by sa mal hneď spláchnuť do záchoda.
Pár opravných termínov v zálohe? Nestačil by jeden? Koľko že ich tam je? Hodina na skúšku? Urobiť ju len tak? No, ak to nebolo sprevádzané prácou počas semestra, o čom je takáto skúška? NIKOMU nemôže vystačiť hodinu alebo nič na SERIÓZNU problematiku. Ak taká nie je, zavrite túto školu.
„Nech si každý vraví, čo chce, urobiť zápočet možno nie je ľahké, ale vždy sa urobiť dá.“ Vrchol ale toto snáď je, kde berie drzosť autorka pošliapať, pohnojiť povesť aj toho zvyšku kvalitných škôl, kde toto neplatí! Hanebne trápnu školu autorka navštevuje a ešte si naivne myslí, že to tak je všade. Aká oprava, prečo? Dostať zápočet za úsmev? Kam sme to došli? Našťastie pôsobím na škole, kde sa študenti poctivo a pilne pripravujú na zápočty (rádovo desiatky hodín na každý) a nie 1, ale z každého predmetu aj niekoľko v priebehu celého semestra, či už sú to projektové práce, alebo písomné práce, či testy. A veru našťastie máme predmety, ktoré zďaleka nespraví každý, ale ten zápočet aj so snahou naozaj nezíska hoci aj tretina študentov. Lebo ľatku treba udržovať vysoko.
Ak je autorka študentkou žurnalistiky na FiF UK (zbežne som pozrel vo vyhľadávači jej meno, zdá sa, že áno), tak o tomto odbore (a aj viacerých ďalších odboroch) mám určité referencie. Títo študenti by vo vlastnom záujme nemali príliš vyskakovať, ich štúdium je enormne ľahké. Keby som rozhodoval o akreditáciách, buď by museli narásť požiadavky na študentov aspoň o 800 %, alebo by som nemilosrdne tieto darmožrácke odbory zrušil. Je to plytvanie študentského potenciálu, lebo ide o celkom žiadaný odbor, kde sa hlásia celkom šikovní študenti, aby sa potom celý semester flákali a zavŕšili to komicky náročným skúškovým obdobím. Schopnosť písať a maž všeobecný prehľad, ktorý sa testuje pri prijímacích pohovoroch totiž nie je sám o sebe kvalifikáciou na vysokoškolský diplom. Ten má odzrkadlovať tvrdú drinu, perfekciu v odbore, hlboké odborné teoretické aj praktické znalosti, množstvo reálnych výstupov a najlepšie aj výskumnú činnosť.
[Odpověď]
My sme sa za celých 5 rokov na istej nemenovanej škole len zabávali, skúšky sme stale urobili ľavou zadnou, na každú skúšku sme sa učili maximálne hodinku a teraz sme zamestnaní ako manažéri istého nemenovaného útvaru s mesačným platom 3200 eur. A zábavame a žúrujeme ďalej. A sme vysmiati, spokojní, môžeme si všetko dovoliť, žiadne šetrenie a smejeme sa tým, ktorí 5 rokov tvrdo makali a sú teraz na všade práce. Heh
proste ked človek podvedome stale vie, že život je a bude ľahký, tak si to nejako k sebe pritiahne. Inak si to neviem vysvetliť to naše šťastie. A teraz končím, lebo idem s kamošmi manažérmi míňať peniaze, lebo nevieme čo s nimi 
[Odpověď]